Naša rodinná história
Z horských údolí až k morskému pobrežiu
V tomto medzivojnovom období sa môj dedko a menovec Georgi Bečev začal venovať obchodu s vlnenými výrobkami z pohoria Rodopy v južnom Bulharsku, odkiaľ sám pochádzal. Niekoľkokrát do roka sa vydával s obchodnými karavánami do mesta Gjumjurdžina (bulharsky Гюмюрджина, turecky Gümülcine, dnes Komotini, grécky Κομοτηνή), ležiaceho takmer na pobreží Egejského mora. Tu predával rodopské vlnené deky, prehozy, prikrývky alebo látky a priadzu miestnym bulharským, gréckym či tureckým kupcom. Tovar potom putoval ďalej do prístavov v Európe a na Oriente. Po dlhú dobu sa práve takto vlnené výrobky z Rodopov dostávali na pulty obchodov v Istanbule a iných veľkých mestách.
Prvý kamenný obchod s vlnou
Neskôr si dedko otvoril vlastný obchod s vlneným tovarom v meste Kardžali (bg. Кърджали) v podhorí Rodopov. A práve pred ním pózuje na fotografii z nášho rodinného albumu. Kardžali bolo v tej dobe významnou križovatkou, kde sa zbiehali dôležité cesty z Rodopov a Trácie. Preto sem prúdila veľká časť produkcie z tejto preslávenej vlnenárskej oblasti bez ohľadu na to, či išlo o výrobu z domácich tkáčskych dielní alebo väčších manufaktúr.
Katastrofy 20. storočia
Osmanské dozvuky na juhu Bulharska
Vlne sa venovala aj jeho manželka, moja babička. V Kardžali prevádzkovala polštátny obchod s rodopskými dekami, prehozy a chališťatami. Bolo to zároveň výkupné stredisko vlny, takže sem prichádzali chovatelia oviec z širokého okolia. Ovčiarom odovzdávali vlnu v veľkých jutových vreciach. Babička ju vážila na veľkej stolnej váhe a následne hodnotila jej kvalitu a čistotu. Znalosť turečtiny bola nevyhnutná, pretože veľkú časť obyvateľov východných Rodopov tvoria Turci, ktorí kedysi často nevedeli po bulharsky. Diskusie o kvalite vlny bývali veľmi búrlivé, podobne ako vyjednávanie o cene na orientálnom bazáre. Babička si vedela poradiť obratne, ale zároveň s citom pre spravodlivosť. Medzi miestnymi Turkami sa tešila veľkému rešpektu.
Balkán alebo Orient?
V Rodopách som so sestrou často trávil celé leto. V prostredí babičkinho obchodu s vlnou som sa cítil ako ryba vo vode. Spomínam si, ako raz za mesiac prichádzalo nákladné auto, z ktorého sme vykladali nové deky a potom ho napĺňali vrecami s vlnou určenou na výrobu. Babkin obchod sa mi vždy zdal ako najdôležitejšie miesto v meste, stredobod jeho diania. Porovnávať sa s ním mohol snáď len neďaleký pazar, zeleninový trh. Magazina bola pre mňa pulzujúcim srdcom Kardžali, kam smerovali nielen tí, ktorí chceli dobre nakúpiť a predať vlnu. Pri káve a za spevu muezína sa tu riešili všetky mysliteľné problémy mnohonárodnostného mesta. Spomínam si aj na babičkinho tureckého pomocníka Beysima, ktorý nosil čierne vlnené nohavice zvané poturi a baret. Oboje bolo rozpoznávacím znakom bulharských Turkov.
Slávu babičkinho obchodu postupom času začala presahovať hranice krajiny. V hojnom počte prichádzali Turci z Istanbulu a Bursy, aby vybavili svoje dcéry primeraným venom. Kvôli čakaniu na hraniciach sa do mesta zvyčajne dostali až v popoludňajších hodinách, keď sa v celom južnom Bulharsku dodržiava siesta. Babička ju vždy, keď ju návštevníci z diaľky zavolali od brány spoza múru figovníkov a ruží, prerušila, išla s nimi do obchodu, aby im v štyridsaťstupňovom teple ponúkla to najlepšie z rodopského vlneného tovaru…
Detstvo v Rodopách
Z Kardžali na východe Rodop sme vždy chodili aj za prababičkou do stredných Rodop, kde bolo počas horúceho balkánskeho leta vždy o niečo znesiteľnejšie. Cesta tam v skrípajúcom autobuse s nespočetnými serpentínami lemovanými nádhernými lúkami, hlbokými lesmi, všadeprítomnými čašmami, t. j. kamennými napájadlami s osviežujúcou vodou, a starobylými mostami klenúcimi sa nad trblietavými potôčikmi, bola sama osebe zážitkom. Končila v dedine plnej vysokých kamenných domov s vyčnievajúcimi drevenými poschodiami. Z každého okna visela čerga, vlnená deka alebo chalište. V jednom z takýchto domov bývala baba Dora, moja prababička, ktorá sa dožila takmer sto rokov. Na prízemí mala malú domácu dielňu na výrobu chalište a v každej možnej zásuvke vstavaných vyrezávaných skríň mala starostlivo poukladané pestrofarebné deky a prehozy. U babičky Dory sme sa so sestrou každé ráno budili zvonením ovčích a kravských zvoncov stád, ktoré prechádzali po cestičke okolo nášho domu do hlbokého údolia rieky Arda. Večer sa tou istou cestou vracali späť.
Balkánska vlna v Európe
Ako plynuli roky, začal som si uvedomovať, že vlna v Čechách nie je vôbec taká samozrejmá ako na Balkáne. Deky, koberce či kilimy, ktoré som od nepamäti považoval za prirodzenú súčasť života, akoby v strednej Európe takmer neexistovali. A tak vo mne nakoniec dozrela myšlienka priniesť to najlepšie z rodopskej výroby vlny aj do Čiech. Na jar roku 2008 sme sa s dvoma kamarátmi – Tomášom a Honzom, ktorí boli niekoľko nasledujúcich rokov mojimi spoločníkmi a dodnes sú mojimi priateľmi v živote – vybrali na prvú pracovnú cestu do Rodop a Starej Planiny. Naše cesty po Bulharsku boli veľmi bohaté na farebné príbehy. Dôležité však je, že položili základy dlhodobých partnerstiev a priateľstiev, ktoré trvajú dodnes. Osobne poznám všetkých tkáčov a výrobcov kilimov, ktorí pre nás vyrábajú. Bez toho by ostatne obchodovanie s Balkánom bolo nielen nudné, ale často takmer nemožné. Spoločnosť Balkanova to vďačí náročným rokovaniam pri nespočetných šálkach kávy. A hoci sa Balkanova postupne čoraz viac rozširuje po celom Balkáne aj Malej Ázii, môžete si byť istí, že vám vždy ponúkne len prvotriedne výrobky z prírodných materiálov so silným osobným príbehom a jasným pôvodom, vyrobené osvedčenými postupmi generácií a metódami šetrnými k životnému prostrediu. Výrobky s veľkým, ba dokonca absolútnym podielom ručnej práce. Pretože rodinná tradícia nás zaväzuje a my sa preto snažíme, aby sme ju nezahanbili ani teraz, v 21. storočí.
