Naša rodinná história
Spoločnosť Balkanova bola založená v roku 2008, čo je už pomerne dávno. Pokračujeme však v rodinnej tradícii, ktorá siaha až do 30. rokov 20. storočia.
Z horských údolí k pobrežiu mora
V medzivojnovom období začal môj dedko a menovec Georgi Bečev obchodovať s vlnenými výrobkami z pohoria Rodopy v južnom Bulharsku, odkiaľ sám pochádzal. Niekoľkokrát do roka cestoval s obchodnými karavánami do mesta Gjumjurdžina (dnes Komotini, gr. Κομοτηνή), ktoré sa nachádza takmer na pobreží Egejského mora. Tu predával rhodopské vlnené deky, prikrývky, chalishe alebo látky a priadzu miestnym bulharským, gréckym a tureckým obchodníkom. Tovar potom putoval do prístavov v Európe a na Oriente. Takto sa vlnené výrobky z Rodopských vrchov dlho dostávali na pulty obchodov v Istanbule a iných veľkých mestách.
Prvý kamenný obchod s vlnou
Neskôr si môj dedko otvoril vlastný obchod s vlnou v meste Kardžali (bg. Кърджали) na úpätí Rodopov. Na tejto fotografii z nášho rodinného albumu pózuje pred ním. V tej dobe bolo Kardžali dôležitou križovatkou, kde sa stretávali hlavné cesty z Rodopov a Trácie. Preto sem prúdila veľká časť produkcie z tejto slávnej oblasti výroby vlny, bez ohľadu na to, či pochádzala z domácich tkáčskych dielní alebo z väčších tovární.
Katastrofy 20. storočia
Túto idylu však zmietli dramatické udalosti 40. rokov 20. storočia – druhá svetová vojna a následný krvavý komunistický prevrat. V rámci zúčtovania s bývalou elitou Bulharskej ríše komunisti nielen zavraždili desaťtisíce nevinných ľudí a zničili stovky tisíc životov. Zničili aj súkromné podnikanie, vrátane obchodu môjho dedka. Veľmi ťažko sa zmieroval s nacionalizáciou svojho podniku a komunistov úprimne nenávidel až do svojej smrti. Ďalším dôsledkom prevratu bolo úplné uzavretie priechodov vedúcich na juh k moru a vybudovanie železnej opony na bulharsko-gréckych hraniciach. Dovtedy bola táto časť Balkánu ľahko dostupná, či už ju spravovali Osmanovia, alebo neskôr Gréci a Bulhari. Rodopy stratili svoj tradičný trh pre svoje výrobky a boli nútené preorientovať svoju výrobu na iné trhy. Môj dedko sa už nikdy nevrátil do Gjumjurdžiny.
Osmanské ozveny v južnom Bulharsku
Jeho manželka, moja babička, tiež pracovala s vlnou. V Kardžali prevádzkovala polostátny obchod, kde predávala rhodopské deky, prikrývky a chalishtaty. Bol to aj nákupný stredisko vlny, takže sem prichádzali ovčiarski farmári zďaleka. Vlnu odovzdávali mojej babičke vo veľkých jutových vreciach. Ona ju vážila na veľkých stolových váhach a potom posudzovala jej kvalitu a čistotu. Znalosť turečtiny bola nevyhnutná, pretože veľká časť obyvateľstva východných Rodop je turecká a v minulosti často nehovorili bulharsky. Rokovania o kvalite vlny bývali veľmi búrlivé, podobne ako smluvanie o cenách na orientálnom bazáre. Moja babička bola zručná, ale zároveň mala zmysel pre spravodlivosť. Medzi miestnymi Turkami bola veľmi rešpektovaná.
Balkán alebo Orient?
Moja sestra a ja sme často trávili celé leto v Rodopách. V babkinom obchode s vlnou som sa cítila ako doma. Spomínam si, ako raz za mesiac prichádzal nákladný automobil, z ktorého sme vykladali nové deky a potom ho naplnili vrecami s vlnou na výrobu. Obchod mojej babičky mi vždy pripadal ako najdôležitejšie miesto v meste, centrum jeho činnosti. Snáď len neďaleký pazar, zeleninový trh, mu mohol konkurovať. Pre mňa bol magazina pulzujúcim srdcom Kardžali, kam nechodili len tí, ktorí chceli kupovať a predávať vlnu. Pri káve a spievaní muezína sa tu diskutovalo o všetkých možných problémoch tohto multietnického mesta. Spomínam si aj na tureckého pomocníka mojej babičky Beysim, ktorý nosil čierne vlnené nohavice zvané pоturi a baret. Obe boli charakteristickými znakmi bulharských Turkov.
Postupom času sa sláva obchodu mojej babičky začala šíriť aj za hranice krajiny. Turci z Istanbulu a Bursy prichádzali v hojnom počte, aby vybavili svoje dcéry vhodným venom. Kvôli čakaniu na hranici zvyčajne prichádzali do mesta popoludní, keď celé južné Bulharsko dodržiavalo siestu.
